Denník člena slizolinu

Denník člena Slizolinu- Kapitola tretia- Prútik

9. října 2013 v 22:49 | Mordor
Táto poviedka nadväzuje na ostatné časti, ktoré nájdete v rubrike Poviedky. Predošlú časť nájdete TU.
Bolo päť hodín ráno. U nás v Arinselgrovskom sídle ideálny čas na vstávanie. Zišiel som dolu, dať si raňajky a vtom ma otec zaskočil: "Dnes pôjdeme do šikmej uličky a môžeš sa tešiť na svoj prvý prútik." Samozrejme, že to bola jedna z najlepších správ dňa. "A kedy?" Spýtal som sa. "Hneď po raňajkách." Odvetila mama s úsmevom. Keďže mi tréma z náhleho zhonu nedovolila dať do úst vôbec nič, od stola som odišiel. Rodičia pochopili. Na túto chvíľu už čakám mnoho dlhých rokov. A o pár hodín to má prísť. Zvolil som vhodné oblečenie. Čierny plášť s kapucňou a s prišívkou, na ktorej je znázornený erb nášho rodu. Náhrdelník od otca postupne strácal na žiarivosti. Veď viete si predstaviť, že by som sa všade prechádzal so svietiacou čačkou na krku? No dnes žiaril tak silo, ako v ten deň, keď som ho dostal. Myslím si, že je to z toho napätia. Keď som bol vystrojený a správne oblečený, vzal som si zo svojej pokladnice pár galeónov na nejaké potrebné veci do všehodžúsu a na vlastné potreby. Keď som zišiel do hlavnej haly, kde sa mimochodom nachádza viac kozubov na teleportáciu Mama s otcom ma už čakali. Pristúpil som k jednému z kozubov a hlasne som povedal: "Šikmá ulička!"

Denník člena Slizolinu- Kapitola druhá- Pozvánka do Rokfortskej strednej školy čarodejníckej

13. září 2013 v 19:52 | Mordor
Toto je pokračovanie poviedky Denník člena Slizolinu. Predchádzajúcu časť si môžete prečítať TU.
Potom, ako mi otec daroval náhrdelník som sa cítil skvele. Akoby do mňa vošla nová sila. Vzal som mamin prútik, ešte nemám svoj vlastný, a pokračoval som v kúzle na vytváranie vody. Dnes mama šla na Ministerstvo mágie, takže prútik nepotrebovala. Jej prútik ma vôbec neposlúchal ale pri niektorých kúzlach povolil a podarili sa mi. Inak mi niekedy požičia svoj prútik aj stará mama. Jej prútik ma zas viac poslúcha, ale nepadne mi do dlane. "Aguamenti" zvolal som a sústredil som sa na vodu, ktorá tečie v riekach, potokoch ale aj v krvi. Moja ilúzia sa premenila na skutočnosť a v našej hale na cvičenie kúziel sa po dlážke roztiekla voda. Bol to skvelý pocit. Aj keď mi to čiastočne ubralo na energii. Chvalabohu tej vody bolo málo, tak sa dala z dlážky odstrániť nejakým muklovským spôsobom. Napríklad posúvaním handry po dlážke. Upratovacie zaklínadlo neviem ani vysloviť, nieto ho použiť. Prešiel deň a v Arinselgrovskom sídle zavládla vôňa pečeného diviaka. Z našej záhrady bolo počuť silné prasknutie. Tak to znelo, keď sa niekto teleportoval. Pozrel som sa von oknom a povedal na hlas: "Strýko je už tu!" Aby som vám to spresnil- rodinné večere sa konajú vždy u nás. Takže príde celý náš rod. Postupne bolo počuť viac praskotov. Diviak už bol na stole a ja som sa šiel prezliecť.

Denník člena slizolinu- Kapitola prvá- Dar od otca

30. srpna 2013 v 5:12 | Mordor
Toto je začiatok denníka jedného chlapca s menom Aurelius, čarodejníka, ktorý poprvý krát navštívi školu mágie a kúziel Rokfort. Aurelius pochádza z rodu čistokrvných čarodejníkov.

"Aurelius!" zavolal na mňa otec z pracovne. Kôli jeho volaniu som musel prerušiť skúšanie kúzla na vytváranie vody a šiel som za ním do pracovne. Pre môjho otca neplatia žiadne výhovorky ako: Teraz nemôžem! Alebo prídem neskôr!- zakázal by mi čarovať na celý týždeň alebo ak by mal zlú náladu- na celý mesiac. Opustil som teda halu na cvičenie kúziel a po dlhej chodbe som zašiel k veľkým dverám do otcovej pracovne. Zaklopal som rukou na dvere. Dvere sa samy pomaly otvorili. Otec ma znova napomenul poznámkou: "Aurelius už znova... Správaš sa ako mukel! Na dverách od mojej pracovne je predsa klopadlo a ty nezdvorilo na dvere zaklopeš rukou!" "Prepáš otec." Ospravedlnil som sa, a upieral som pohľad na krásnu mramorovu dlážku otcovej pracovne v šachovnicovom vzore. Otec zrazu nahodil úsmev a povedal: "Môj Aurelius už ide do Rokfortu. Akoby včera si bol malé dieťa a povedal svoje prvé zaklínadlo.


 
 

Reklama