Denník člena Slizolinu- Kapitola tretia- Prútik

9. října 2013 v 22:49 | Mordor |  Denník člena slizolinu
Táto poviedka nadväzuje na ostatné časti, ktoré nájdete v rubrike Poviedky. Predošlú časť nájdete TU.
Bolo päť hodín ráno. U nás v Arinselgrovskom sídle ideálny čas na vstávanie. Zišiel som dolu, dať si raňajky a vtom ma otec zaskočil: "Dnes pôjdeme do šikmej uličky a môžeš sa tešiť na svoj prvý prútik." Samozrejme, že to bola jedna z najlepších správ dňa. "A kedy?" Spýtal som sa. "Hneď po raňajkách." Odvetila mama s úsmevom. Keďže mi tréma z náhleho zhonu nedovolila dať do úst vôbec nič, od stola som odišiel. Rodičia pochopili. Na túto chvíľu už čakám mnoho dlhých rokov. A o pár hodín to má prísť. Zvolil som vhodné oblečenie. Čierny plášť s kapucňou a s prišívkou, na ktorej je znázornený erb nášho rodu. Náhrdelník od otca postupne strácal na žiarivosti. Veď viete si predstaviť, že by som sa všade prechádzal so svietiacou čačkou na krku? No dnes žiaril tak silo, ako v ten deň, keď som ho dostal. Myslím si, že je to z toho napätia. Keď som bol vystrojený a správne oblečený, vzal som si zo svojej pokladnice pár galeónov na nejaké potrebné veci do všehodžúsu a na vlastné potreby. Keď som zišiel do hlavnej haly, kde sa mimochodom nachádza viac kozubov na teleportáciu Mama s otcom ma už čakali. Pristúpil som k jednému z kozubov a hlasne som povedal: "Šikmá ulička!"


Posledné, čo som vtedy videl boli obrovské zelené plamene, ktoré sa mi tiahli po odeve a vtom akoby mnou otriaslo som sa nachádzal v šikmej uličke. Mama s otcom prišli o niečo neskôr. Počkal som ich tam. Možno niečo ešte v sídle zabudli. Po šikmej uličke sa to hemžilo čarodejníkmi. Bolo tam aj pár muklov, ale naozaj len pár, čo mi neprekážalo až tak, ako otcovi. Ja k muklom až taký veľký odpor necítim. Obchody natlačené v dvoch radoch, ktoré ležali oproti sebe sa krivili smerom dopredu. Mama s otcom došli a povedali mi, že sa o hodinu stretneme v Deravom kotlíku. Tak som teda šiel zháňať zvyšné prísady na elixír premeny. Najlepšie sa nakupuje v Apatieke u Sluga a Jiggersa. Postaršia predavačka Gertie mi ponúkla tie najkvalitnejšie prísady. Samozrejme stáli viac, ako som čakal. Ale Gertie mi dala zľavu. Chvíľu sme sa pozhovárali a ona mi popriala veľa šťastia. Zvyšné galeóny som minul na puzdro z príjemného materiálu, do ktorého si budem dávať prútik, ktorý dnes ešte dostanem. Ten si teda budem strážiť ako oko v hlave.


Veľké hodiny sa ozvali a už prebehla hodina, čo som v šikmej uličke. Všetko, čo som chcel som si nakúpil. Namieril som to do deravého kotlíka, kde ma už čakali rodičia. Obaja sa usmievali od ucha k uchu. Bolo to čudné, pretože otec sa zasmeje len pár len krát do roka. Keď som prišiel obaja na mňa upierali pohľady. Nakoniec otec vyslovil kúzlo na odhalenie predmetov, ktoré boli schované nejakým kúzlom a na stole bola klietka a v nej malé čierne mláďa mačky. "Boli sme ti kúpiť tvojho nového spoločníka počas štúdia na Rokforte. Je to kocúr," povedala mama. Nemal som slov. Ten kocúr bol nádherný a hneď mi padol do oka a pravdepodobne aj ja jemu. Ešte nikdy som nemal vlastné zviera. Samozrejme s ním prichádza aj veľká zodpovednosť. Rodičov som objal a kocúra som z klietky pustil von. Hneď sa mi obkrútil okolo ramien a potom mi sadol na nohy. A tam zostal. Rodičia niečo objednali a ja som si vychutnal jedlo pravou rukou, zatiaľ čo ľavá hladkala kocúra. "A ako sa bude volať?" Spýtal sa otec. "Mal by sa volať... Amur! Áno Amur." "Tak teda dobre Amur." Žmurkla na mňa mama. "Kúpili sme ti aj knihy, kotlík- samozrejme ten najlepší a ostatné veci ale tie sa mi už z batohu vyberať nechce. Prútik ideme vybrať teraz." povedala mama. Podal som jej aj môj nákup na elixír a ona si ho dala do batohu. Mamin batoh je praktický, lebo sa doň zmestí všetko a stále si zachová svoje rozmery aj váhu.


Po jedle sme vyrazili. Cítil som trému aj radosť v jednom. Prišli sme pred obrovský obchod s prútikmi. U Ollivanderovcov majú podľa otca najlepšie prútiky. Vstúpili sme dnu a mamu a otca oslovil veľmi starý pán s rozprávkarským hlasom: "Emma, Scott vítam vás! Prednedávnom ste si tu prišli pre svoje prvé prútiky a teraz už máte syna! Vedel som, že sa vy dvaja dáte dokopy. Ja som to vedel! No a ty si kto? Vítam ťa. Vidím, že už si zdedil náhrdelník... Hmm modrá farba- sebavedomosť. Už teraz cítim, že tebe osud nepridelil žiaden obyčajný prútik." Hovoril pán Ollivander a upieral na mňa pohľad. Ja som sa nezmohol na nič viac, ako úsmev. "Tak dobre! Teda začnime." Premeral si ma očami a búrlivo sa začal prehrabávať v poličkách plných krabičiek. V ktorých sa samozrejme nachádzali prútiky. Opatrne vytiahol jeden. Keď ho otvoril, prišiel mi pekný, no v ruke sa mi držal trochu zle. Rukoveď mi nepasovala a tak mi nepadol do ruky. Upieral na mňa znovu pohľad plný očakávania a ja som sa vynoril z myšlienok a švihol som prútikom z prútika vyšiel obrovský blesk, ktorý udrel do lampy, a tá sa roztrieštila. Prútik som odhodil naspäť na stôl. Podával mi ďalší a ďalší a stále nič. Už bolo možno päť márnych pokusov a ja som sa klepal od strachu. V tej chvíli ma napadali bláznivé veci napríklad že som mukel, alebo že ma žiaden prútik za svojho pána nechce." "Chlapče toto som nezažil veru dlho! To znamená len jedno. Prútik, ktorý si ťa zvolil je natoľko mocný, že ovplyvňuje iné prútiky." To ma upokojilo. Pán Ollivander vyšiel na rebrík a šmátral medzi krabičkami. Ruku ponoril úplne dozadu tak ďaleko, že mu nebolo vidno celé rameno. Takmer z rebríka spadol. Nakoniec nejakú krabičku chytil do ruky a zamrmlal: "A čo tento?!" Pozrel sa na mňa a znova mrmlal: "Musí to byť tento veď jeho jadro je také moc..." Krabičku od prútika držal, akoby sa jej bál a položil ju na stôl. S kapesníkom krabičku otvoril a odhrnul hodvábne pásiky potom mi s úklonom prútik podal. Na ten moment, kedy som ho chytil do ruky nikdy nezabudnem. Po celom obchode sa rozliehalo oslepujúce svetlo a žiara. prútik sa akoby na mňa napájal a ja som cítil jeho moc. Keď sa žiara prútika pomaly zoslabila, všimol som si, že za oknami od tohto obchodu pozerá na mňa možno päťdesiat párov očí čarodejníkov s otvorenými ústami. Potom si medzi sebou začali niečo šepkať. "Úžasné!" poznamenal starý prútikár. Mama plakala a otec nebol o nič menej v úžase ako tí ľudia vonku.



Pán Ollivander mi prútik zabalil do dnes kúpeného puzdra, ktoré som si zastrčil za opasok. Amora, ktorý sa mi plietol popod nohy som zdvihol na ruky a pán Ollivander mi dal rady, ako sa o prútik starať a udržiavať ho v tej najlepšej forme. Keď sme z obchodu odišli ľudia sa ma všeličo vypytovali a ja som im všetkým odpovedať nemohol. Amorovi táto pozornosť pravdepodobne nevadila a nevadila ani mne." Ľudia ma pýtali aby som ukázal prútik. Amora som dal mame, ktorá mi ho podržala a ja som z puzdra vytasil krásny, čierno-čierny zakrivený prútik s vrytými vzormi, z ktorých som cítil silu a s tou najpohodlnejšou a najkrásnejšou ručkou, akú som kedy videl. Prútik som zdvihol k oblohe a vyprskla z neho krásna žiara zlatej farby, ktorá sa v oblohe stratila. Všetci jasali a tlieskali. Ja som vtedy vôbec nič neurobil. Len som si proste prial, aby som niečím upútal a môj prútik vyprskol krásnu zlatú žiaru. On sa proste o to postaral. Prútik som zasunul naspäť do puzdra a s rodičmi sme namierili k prenášadlám.

Koniec tretej časti

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 an0nym000us an0nym000us | Web | 13. dubna 2014 v 17:23 | Reagovat

Hezká povídka. Prostředí z Harryho Pottera. Nejdřív jsem si myslel, že hlavní hrdina je Draco Malfoy.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama