Tajomstvo múrov Mordského zámku- Kapitola druhá- Cesta

3. září 2013 v 20:08 | Mordor |  Tajomstvo múrov Mordského zámku
Alfonza zobudil pocit horúca. Vo vlaku vládol horúci vzduch a tak si Alfonz dal dole kabát. Eduard zrobil to isté. "Čo to čítaš?" Spýtal sa Alfonz Eduarda. "Kruh" Stručne odpovedal Eduard a pohľad mu zostal v slovách knihy. Asi mu nebolo do rozprávania a nechcel sa nechať rušiť, tak Alfonzovi nezostalo nič iné než pozerať sa do okenice vlaku. Až pokým niekto nezaklopal na kabínu, v ktorej sedeli Alfonz a Eduard. Dvere sa otvorili a dovnútra vošli dve staršie dámy. "Dobrý podvečer mládenci! Mohli by sme si prisadnúť?" Zvolala nahlas jedna z paní. Mala hrubé dioptrické okuliare a oči zväčšené trikrát. Vyzerala komicky. "Isteže." Povedal Alfonz a Eduard im bez slova venoval úsmev. Obe dámy sa usadili a jedna začala: "Počula si o tom zámku v Horndsteine?" veď v Horndsteine sa predsa nachádza zámok Alfonzovho strýka. "Myslíš ten Múrsky zámok alebo tak nejak?" odpovedala jej tá druhá. "Myslíte Mordský zámok?" Vtrhol im do konverzácie Eduard A obe starenky sa naňho pozreli svojimi obrovskými očami. "Presne ten a už si počul tú strašnú zvesť?" "Akú zvesť?" "No predsa o tom, že tam straší!" "Veru, veru. Celý ten zámok je prekliaty" dala jej druhá za pravdu.




"My tam práve máme namierené" povedal Eduard. Alfonz ho kopol do nohy a Eduard už mlčal. "Čo chlapci? A prečo? Zošaleli ste?" Spytovala sa jedna zo stareniek a vyvaľovala tie svoje obrovské očiská na Eduarda. "Majiteľom zámku je môj krstný otec." Zamrmlal tichšie Alfonz. V tom sa modlil, aby jeho slová starenky nezačuli. No opak vyzeral pravdou. Obe na seba pozreli s otvorenými očami, vstali, pobrali si svoje kufre, napravili svoje šatky a bez slova odišli do inej kabíny. "A že ja mám byť ticho." Poznamenal Eduard. Teraz Alfonzov strach z pobytu na Mordskom zámku stúpol.

Cesta trvala ďalších pár hodín a vonku už bola poriadna tma. Na ich kabínu zaklopal pán s občerstvením. Otvoril dvere s otázkou: "Nemali by páni chuť na malé občerstvenie?" "Jasné poprosím si jednu bagetu a šálku horúcej čokolády. A ty Alfonz? Čo si dáš?" Alfonz cítil odpor k jedlu a to kvôli strachu z návštevy jeho krstného. Ale žalúdok mu zvieral hlad. "To isté." Nakoniec povedal Alfonz. "A ešte si poprosím ten červený pendrek" Dodal. "Spolu to bude desať eur a dvadsať centov." Alfonz zaplatil za ich oboch a Eduard mu potom peniaze vrátil. Bol čas na spánok. Alfonz sa začal hrabať v kufri. Hľadal svoju masku na spanie, pretože pri svetle sa mu zaspať nedalo. Než stihol zaspať, zbadal tie dve starenky aj s ostatnými, ako ukazujú cez sklo kabínky naňho a niečo šepkajú tým druhým starenkám. Alfonz sa pri pohľade na ich vypúlené oči a na to, že sa tvária akoby videli mimozemšťana rozosmial. Otvoril dvere kabíny. Starenky ustúpili o tri kroky ďalej. A Alfonz s vážnou tvárou spustil: "Ak vás tu ešte raz uvidím, zošlem na vás obrovskú kliatbu." Starenky sa najrýchlejšie ako sa dalo, čiže pomaly, rozpŕchli. Alfonz zachytil, ako sa Eduard v kabíne chechce až chytá sa za brucho. Alfonz sa začal smiať tiež a vošiel do kabíny. "Jak sa rozutekali. Hahahahaha!" Smial sa Eduard. Alfonzovi to trochu zlepšilo náladu a konečne zaspal.

Keď vstal, a dal dole z očí masku na spanie si vôbec nepamätal čo sa mu snívalo. Rudolf bol už prebudený a pokračoval v čítaní svojej knihy Kruh. "Koľko je hodín?" Spýtal sa Alfonz. "Za chvíľu vystupujeme." Vonku bolo šero a Alfonz to typol na tak šesť hodín ráno.

Hneď ako vystupovali rozprestreli dáždniky, lebo vonku strašne silno pršalo. Pri nástupišti stál pri voze s koňmi mladší muž. A kričal: "Alfonzo A Edvurd!" "Poď! Asi volá nás." Povedal Alfonz Eduardovi." "Tu sme! Povedal Alfonz." "Tak dobre dať mi kufre! Vy si sadnúť a ideme!" Eduard s Alfonzom ho poslúchli a on pohnal kone. Alfonzovi sa cesta celkom páčila. Šli síce dlho, ale stálo to zato. Vonku stále lialo. Šli po úzkej cestičke cez les.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama