Denník člena Slizolinu- Kapitola druhá- Pozvánka do Rokfortskej strednej školy čarodejníckej

13. září 2013 v 19:52 | Mordor |  Denník člena slizolinu
Toto je pokračovanie poviedky Denník člena Slizolinu. Predchádzajúcu časť si môžete prečítať TU.
Potom, ako mi otec daroval náhrdelník som sa cítil skvele. Akoby do mňa vošla nová sila. Vzal som mamin prútik, ešte nemám svoj vlastný, a pokračoval som v kúzle na vytváranie vody. Dnes mama šla na Ministerstvo mágie, takže prútik nepotrebovala. Jej prútik ma vôbec neposlúchal ale pri niektorých kúzlach povolil a podarili sa mi. Inak mi niekedy požičia svoj prútik aj stará mama. Jej prútik ma zas viac poslúcha, ale nepadne mi do dlane. "Aguamenti" zvolal som a sústredil som sa na vodu, ktorá tečie v riekach, potokoch ale aj v krvi. Moja ilúzia sa premenila na skutočnosť a v našej hale na cvičenie kúziel sa po dlážke roztiekla voda. Bol to skvelý pocit. Aj keď mi to čiastočne ubralo na energii. Chvalabohu tej vody bolo málo, tak sa dala z dlážky odstrániť nejakým muklovským spôsobom. Napríklad posúvaním handry po dlážke. Upratovacie zaklínadlo neviem ani vysloviť, nieto ho použiť. Prešiel deň a v Arinselgrovskom sídle zavládla vôňa pečeného diviaka. Z našej záhrady bolo počuť silné prasknutie. Tak to znelo, keď sa niekto teleportoval. Pozrel som sa von oknom a povedal na hlas: "Strýko je už tu!" Aby som vám to spresnil- rodinné večere sa konajú vždy u nás. Takže príde celý náš rod. Postupne bolo počuť viac praskotov. Diviak už bol na stole a ja som sa šiel prezliecť.

Vstúpil som do mojej komnaty a na okno začal klopať havran so svojím zobákom. Neprestával. Až v tom ma napadlo, že to je animágus mojej starkej. Otvoril som okno a v tom havran vletel do mojej izby havran roztvoril krídla a po celej komnate sa rozvrhli čierne tiene a po dlážke sa roztiahol čierny dym. Namiesto havrana tam stála starká v čiernom plášti. Rýchlo som sa s ňou šiel zvítať a podala mi svoj prútik so slovami: "Tu máš. Ale vieš, že čarovať môžeš, až keď sa navečeriame. V noci, keď budeme odchádzať, mi ho vrátiš" "Iste a ďakujem" Starká sa s úsmevom pobrala do jedálne.

Postupne prišli všetci. Bratranci, sesternice a príbuzní. Samozrejme tu všetci okrem mňa mali vlastné prútiky. Dnes sme si chceli všetci zrobiť potajomky pred rodičmi menšie duely a tento krát sa nebudem na to musieť len prizerať, pretože mám zapožičaný prútik od starkej. Starká mi ho dnes požičala, lebo ma jej pravdepodobne bolo ľúto. No problém je ten, že odzbrojovacích zaklínadiel veľa nepoznám.

Keď sme sa do pečeného diviaka pustili, nečakane, sa krídla najväčšieho okna v jedálni rozleteli a dnu vletela naša čierna sova s bielymi fliačikmi pri očiach- Aurora. S kvílením na stôl presne predo mňa hodila list, zapečatený červenou pečaťou a sadla otcovi na rameno. S napätím som po ňom siahol. Pečať patrila Rokfortu. V tej chvíli mi bolo jasné, čo sa v liste nachádza. Celá rodina a príbuzní na mňa hľadeli. "Pozvánka do Rokfortu!" Povedal som s úžasom v tvári. Všetci za stolom nasadili široké úsmevy od ucha k uchu a počúvali. Začal som čítať: "Vážený pán Arinselgr. S potešením vám oznamujeme, že Ste boli prijatý na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku..." Mame sa do očí tlačili slzy a otca som uvidel po prvý krát v živote sa smiať. Keď som dočítal, všetci začali tlieskať a gratulovať mi. Po večeri ma moji bratranci a moje sesternice vzali so sebou. Šli sme do katakomb. Katakomby boli akoby našou tajnou klubovňou. Keďže nás dokopy bolo trinásť, a katakomby nášho zámku boli obrovské, tak sme mali dostatok priestoru aj na veľké kúzla. Raz dokonca Július- najstarší z nás tu vyvolal satanský oheň. Samozrejme to bola pohroma hasiť ho. Matteo, môj bratranec o tri roky starší než ja, ma vyzval do čarodejníckeho duelu. Keď som sa chcel obísť posmievaniu a hanbe, tak som to jednoducho musel priať.

V bruchu som cítil kŕče zo strachu. Matteo ku mne nikdy nebol dobrý a nebral ohľad na môj vek. Len sa šialene usmieval. Uklonili sme sa a sesternica Ráchel začala odpočítavať: "Raz...dva...tri."
A v tom sa to začalo. Ako som čakal, Matteo na mňa uvalil celkom kruté zaklínadlo na zamrazenie: Imobilus. Bolo to od neho vážne kruté. V rýchlosti mi prebehlo hlavou, že kúzlo Protego mi vôbec nejde a ktovie, ako by to dopadlo, keby som ho vyslovil. Ale rýchlo mi svitlo, že celkom dobre mi idú kúzla, ktoré dokážu odtstrániť účinky kúzla. Tak som zvolal: "Deletrius!" Prútik starej mamy ma nesklamal a na jeho konci sa objavilo menšie svetlo. Prútik sa zdal oveľa ťažší. S prútikom som zamával ponad hlavou a Matteovo zaklínadlo sa podelo ktoviekam a všetci začali s obdivom vyvaľovať oči. Matteo sa s revom chystal vysloviť ďalšie zaklínadlo, ale ja som ho predbehol s veľmi ľahkým zaklínadlom, ktoré malo katastrofálne následky. Aj keď som chvíľu zaváhal, ale Matteo na mňa bol krutý a prečo by som nemal byť aj ja na neho. "Furnunculus!" Doslova som zareval a mieril som naň prútikom. Pri tomto zaklínadle je najhoršie to, že nevidíte žiadnu žiaru, iskru ani nič podobné. Matteo sa chytil za nos, takže zaklínadlo pravdepodobne fungovalo. Na tvári sa mu začali tvoriť obrovské červené vredy. Všetci sa začali rehotať a Matteo to zobral osobne a katakomby opustil. "Ty si mu teda dal! Aurélius." So smiechom dodala Eleonóra.

Keď bol čas odísť, starkej som s poďakovaním vrátil jej prútik a rozlúčil som sa s ňou. Matteo odchádzal s kapucňou, ktorá bola prišitá k plášťu na hlave. Odmietal sa v pokoji rozlúčiť. Keď všetci odišli, šiel som si ľahnúť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Gray Gray | 8. října 2013 v 8:15 | Reagovat

Velmi čtivé, těším se na pokračování. :-)

2 DorkaJ. DorkaJ. | 30. října 2013 v 14:52 | Reagovat

Och trochu mi Mattea prišlo ľúto :) Aurelius tomu dal ale poriadne :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama